Dobrodružstvo na Ibize

autorka:Aďa

Pozn. autorky: Poviedka sa zakladá na skutočných udalostiach. Samozrejme, až na ten koniec!

„Čaute baby!“ zakričala som vchádzajúc do garáže, ktorá sa na 6 mesiacov stala mojim prechodným domovom. Určite sa pýtate, prečo bývam garáži. Pravda je taká, že Španielom na svojich zamestnancoch moc nezáleží. Pokojne ich šupnú do priestrannej garáže, kde sa nás tam tiesni jedenásť, a nechajú nás napospas osudu. Samozrejme, česť výnimkám! Nie všetci sú rovnakí, ale moja skúsenosť ma prinútila hádzať všetkých Španielov do jedného vreca. Ale čo už! Nesťažujem sa. Plat mám síce mizerný, o stravovaní a ubytovaní ani nehovoriac, ale vždy lepšie ako u nás doma. Veď ktorá firma na Slovensku ti dá 30 000 za umývanie podlahy? Žiadna!

„Idem sa osprchovať a potom behnem na pláž, O.K.?“ oznámila som Aldone.

„Dobre vieš, Andrea, ako nemám rada, keď chodíš v noci sama na pláž!“ povedala starostlivo. Aldona mala už cez tridsať a zamestnávala sa tým, že sa o nás všetkých starala, akoby sme boli jej deti. Prevrátila som očami, vzala šampón a vrazila do sprchy. Aldonu som mala rada, ale niekedy mi večná opatera tejto Poľky liezla riadne na nervy. Aldona je tu z nás najstaršia. Všetky pracujeme pre spoločnosť GPS. Niektoré v kuchyni, iné v bare a ďalšie ako napríklad Aldona a ja ako chyžné. Proste hotelierstvo!

Je 22 00 hod., keď mi skončí deväťhodinová pracovná smena a ja stihnem už len krátku sprchu a potom šup k vode. More proste milujem! Hlavne v noci, keď som tam sama a nepraží na mňa slnko. Neznášam teplo, ale potom sa asi musíte pýtať, čo robím na Ibize, kde teplota neklesne pod 20 stupňov. Aj dnes ma tie štyridsaťstupňové horúčavy takmer zabili.

Výhodou hotela Maritim, blízko ktorého bývame je len desať minútová cesta k moru. Cala Tarida je vážne úžasná pláž. Takmer žiadne medúzy! Fakt!

Už som na mieste a ponáram sa do chladivej vody. Nádhera! Úplný balzam pre moje unavené telo! Zhlboka som sa nadýchla vlhkého vzduchu, ktorý bol úplne iný ako na pevnine. To bolo to prvé, čo som si pri príchode na Ibizu všimla. Ako som tak plávala, spozorovala som kútikom oka za sebou pohyb. Hneď zmizol, ale bol tam. Určite! Od strachu som takmer prestala dýchať. Mysľou pri prebehol rozhovor, ktorý viedla Aldona s Lolou, našou šéfkou, na recepcií dnes ráno. Istú klientku pred necelým týždňom znásilnili a páchateľov dodnes nenašli! Pane Bože, prečo som ja tú Aldonu neposlúchla!

Rýchlo som vybehla z vody, hodila na seba bledomodré šaty s kvetinkami a utekala preč tak rýchlo, ako mi to moje nové šľapky, ktoré som dostala ako darček od Aldony, dovoľovali. Ale neurobila som ani krok, keď ma niekto surovo schmatol za vlasy a odhodil na piesok. Nepočula som jediný zvuk, ktorý by ma varoval pred jeho príchodom. Len sa tam zrazu objavil, akoby spadol z neba. Šokovane som zodvihla hlavu a zazrela som pred sebou vysokého muža s ryšavými vlasmi a kriedovobielou pokožkou. Určite nebol Španiel, skôr Ír alebo Škót. Jasné, veď včera hrali Íri kvalifikačný zápas s Angličanmi a toto je určite nejaký podgurážený fanúšik. Určite si myslíte, že nie som zdravá, keď premýšľam na kvalifikačnými zápasmi na Euro, keď ma práve napadli. Ale ako sa hovorí: „Ja nie som normálna, som len výnimočná!“

Prvé, čo som si všimla na tom mužovi, boli oči. Boli čierne ako noc nad San Antóniom (blbosť, noc je všade rovnaká, ale lepšie to znie, nie?!) s červenkastým odtieňom. Vyzerali zlovestne. Toto všetko trvalo len zlomok sekundy, lebo muž ku mne priskočil rýchlosťou blesku (ani som nestihla zareagovať a už bol pri mne) a prišpendlil ma k zemi( lepšie povedané k piesku). „ On ma zabije.“ uvedomila som si. Začala som sa brániť, ale bezvýsledne. Muž ma silno držal a ja so svojimi štyridsiatimi kilami som nebola pre neho žiadny súper. Udierala som ho do hrude, ale márne. Muž bol studený ako ľad a tvrdý ako kameň. Začala som kričať, ale v mikrosekunde mi priložil ruku na ústa. Snažila som sa ho uhryznúť, ale zbytočne. Jeho dlaň bola ako zo žuly. Nemohla som dýchať. „Bože, zomieram!“ preblesklo mi mysľou. Od hrôzy som zavrela oči.

Zrazu som na krku ucítila strašnú bolesť. Prudko som otvorila oči. Jeho ústa sa dotýkali môjho krku a ja som si v panike uvedomila, čo sa deje. Ten muž bol upír! To predsa nie je možné! Upíri neexistujú! Je to len výmysel Brama Stockera, Jossa Whedonaa alebo Stephenie Meyerovej, ktorí si vymýšľajú príbehy o krvilačných príšerách, ktoré vám v spánku vysajú krv.

Z myšlienkového pochodu ma vytrhla ďalšia vlna bolesti. Akoby mojimi žilami tiekla láva. Začala som jačať a mlátiť rukami okolo seba. Kričala som ako o život. Nikdy v živote som necítila taký strach. Nechcela som umrieť. Mala som len 21 a celý život pred sebou. Ale náhle som pochopila, že smrť by bola v súčastnej situácií pre mňa vyslobodením. Len som dúfala, že to bude rýchle. Chcela som, aby to mučenie skončilo. Chcela som to viac ako čokoľvek v živote.

V kútiku duše som vedela, že by som mala kričať o pomoc, ale ja som všetku energiu sústredila na potlačenie bolesti, ktorú som cítila. Samozrejme bez zjavného úspechu.

Bolesť pokračovala a šírila sa v mojom tele neuveriteľne pomalým tempom. Cítila som upírove zuby na svojom krku i to, ako sa mi začala z tela vytrácať krv.

Zrazu ma muž pustil. Vedela som to, lebo som už necítila jeho zuby na svojom krku. A potom som letela. Neuveriteľnou rýchlosť som letela preč. „Už je koniec!“ tešila som sa. „Idem do neba.“ To vedomie ma upokojilo. Ale v nebi by malo byť krásne. Nemalo by tam byť toľko bolesti. „To nie je nebo! Toto je peklo.“ uvedomila som si s hrôzou. Bolesť neustupovala, pravé naopak. Šírila sa neuveriteľným tempom. Bola to tá najstrašnejšia bolesť, akú som si vedela predstaviť. Stratila som pojem o čase a mieste, kde sa nachádzam. Nevedela som, kde ma ten muž odvliekol. nevedela som, ako dlho bičovala moje telo tá strašná bolesť. V istom okamihu som cítila, ako sa bolesť postupne stráca a nahrádza ju akýsi príjemný pocit. Doširoka som otvorila oči.

Nado mnou sa skláňal muž, ktorý ma zabil. „Počkať, ak ma zabil, mala by som byť mŕtva.“ uvedomila som si náhle. „Vitaj medzi vznešenými!“ povedal a usmial sa. Rozhliadla som sa. Ležala som vo veľkej posteli s baldachýnom. Miestnosť pôsobila temne, asi zásluhou tmavočervených záclon zo zamatu. „Čo sa stalo? Kde som? Aký je dnes deň?“ spýtala som sa zmätene, ale muž sa len usmial. „Si upírkou len niekoľko minút, už ma bombarduješ otázkami.“ povedal. „Dobre, ako chceš. Tu sú odpovede na tvoje otázky. Premenil som ťa na upíra, si v mojom dome a dnes je 16. augusta 2008.“

„16. augusta?“ zdesila som sa. „Ale to nie je možné! To by znamenalo, že som bola preč štyri dni.“ zdesila som sa v duchu. „Rýchlo sa musím vrátiť. Lola ma zabije. Tri dni som nebola v práci.“ skríkla som a rozbehla som sa von.

„Nie!“ vykríkol muž a chytil ma za ruku, ale to som už otvárala dvere. Na ten šok, ktorý som prežila, nikdy nezabudnem. Akonáhle slnečné lúče dopadli na moje telo, pokožka sa rozžiarila a začala doslova svietiť. „Panebože!“ zalapalo som po dychu a pritisla si ruku na srdce. Nič! Moje srdce netĺklo! Akoby tam ani nebolo. Pomaly som začala prepadávať panike. „Čo si to zo mňa urobil?“ zakričala som. „Upokoj sa, prosím, a poď si sadnúť.“ povedal a zavrel dvere.

Posadil ma do malého kresla a sám si sadol oproti. „Volám sa Trevor a som z Írska. Ver mi či nie, som upír. Rovnako ako ty.“ vysvetlil mi a počkal, kým túto desivú informáciu vstrebem. Trevor mi vysvetlil, čo sa počas premeny so mnou dialo, a zasvätil do svojho spôsobu života.

„Ale ako to, že ti rozumiem?“ spýtala som sa so strachom. Jeho červené oči ma desili. „Angličtinu neovládam.“

„Si polyglot! Ovládaš všetky jazyky sveta.“ dodal. Chcel mi ešte niečo povedať, ale vtom sa otvorili dvere a do miestnosti vošli ďalší dvaja upíri. Muž a žena. Obaja sa na mňa usmievali. Žena mala červené oči, ale mužove mali farbu tekutého karamelu.

„Ahoj, ja som Mariola a som z Poľska.“ povedala žena a objala ma. „A toto je Honza, je z Prahy, to by ti malo niečo hovoriť.“ podotkla.

Prirodzene, že mi to niečo hovorilo. Hneď som Honzovi venovala prívetivý úsmev. Samozrejme, čosi také Trevorovi nemohlo ujsť a preto sa s Mariolou kamsi vytratili. S Honzou sme osameli.

„Ahoj, jak se jmenuješ?“ prelomil ticho ako prvý.

„Andrea.“ šepla som.

Dlhé hodiny sme strávili rozprávaním. Honza mi vysvetlil rozdiel medzi jeho životným štýlom a životom, aký vedú Mariola s Trevorom.

„Takže Stephenie Meyerová písala pravdu?“ spýtala som sa. Knihy o Cullenovcoch patrili medzi moje obľúbené.

Honza prikývol.

„Ale Cullenovci neexistujú, že nie?“ spýtala som sa. Nemohla som tomu uveriť. Bolo to, ako sa náhle ocitnúť v Alicinej krajine zázrakov.

„Jo.“

„Môj Bože.“ povzdychla som si. „A čo bude teraz so mnou?“ opýtala som sa.

„Máme dvě možnosti. Buď zůstaneme tady s Marilou a Trevorem, nebo půjdeme za Cullenovými. Pořád žijí ve Forks.“

„A Bella? Je...“ nedopovedala som, lebo mi skočil do reči.

„Upír.“ dodal.



Rozhodli sme sa. Jemne sme Trevorovi vysvetlili, že s ním a jeho družkou žiť nechceme. Dôvod bol prostý. Aj keď som bola novonarodený upír, odmietla som piť ľudskú krv. Rozlúčili sme sa a odišli do Forks. Cullenovci nás prijali, keď videli našu snahu stať sa lepšími. „Diéta“ mi občas robila problémy, ale našťastie nikdy som nikoho nezabila. S Honzou sme tvorili oficiálny pár, takže sme sa po čase zosobášili.

Sedím na pohovke v obývačke, dívam sa na televíziu, ale neviem, aký film dávajú. Premýšľam o svojej rodine a o časti života, ktorý som tu strávila. Som šťastná. Volám sa Andrea Cullenová a som upír. A som na to hrdá!