Verše

autorka:Aďa

Za našou záhradou
niekto z milosti
nezatvoril bránku,
aby už nemusela vŕzgať
hlasom zabudnutých dverí,
ktoré môžu vypovedať
iba po daždi.

Vtedy k nám
po prvýkrát
vstúpil ten,
čo poľutoval
plody jedovatých rastlín.

Detstvo už dávno nevonia
ako kvety hlohu
len cez záhrady
stále tiahnu
zimné mesiace.

A my otváram bránku
akoby boli aj duše z pletiva
stvorené na to,
aby sa z nich dalo iba vyháňať.

Keby sa človek nemal tak rád,
že aj za zákrutou cesty na cintorín
očakáva príchod samého seba
možno by sme sa nebáli stať sa lepšími.

Vtedy by som si až do večera
nechala vlasy vyhrnuté až nad uši
ak by ešte náhodou prišiel otec
s bledými prstami alebo iba s vreckom plným čerešní.